Kamoška

Konečne sa opäť zastavila. Vraj len tak – na skok. V štýle ako obvykle,bez veľkých rečí, drzo a zmyselne. Zdanlivo obyčajná, v tichosti, v presvetlených farbách, neumelej vône.
Bez náznaku zaváhania a vypočítavosti ma zdrapla za rukáv a vyzvala do jej ateliéru pre pozvaných.
Hostí bolo mrte. Slovom neúrekom. A dívať sa, veru, bolo na čo. Ako vždy – jej štýl a portfólio nemá páru. V skupinkách prizerajúcich sa som občas nevedel rozlíšiť, kto je hosťom, a kto exponátom. A dokonca som sa aj prichytil pri pocite, že som vlastne sám jeden z exponátov, ktorý akousi novou technikou dostala na tento žúr. Napokon som to ocenil asi správne, keď som to všetkými zmyslami schuti “zožral” ako prvý ozajstný letný šalát a po zážitkovom koite sa opäť stiahol do ústrania primeraného úsudku.
Potom si ešte na ňu spomeniem … ako neafektovane zalomcovala komplet osadenstvom a bez potreby načúvať potlesku zmizla s kýmsi za rukáv za prvým rohom.
Buď ako buď, vždy ma dostane. Žeriem ju.
Očami, nozdrami, nasávam jej prirodzenosť ako fetiš, bol by som do nej najradšej vtkaný, prepletený, ako vo vrkoči.
Dosť … už o nej stačí.
Hádam príde i o rok … o tomto čase.
Kamoška … Jar … v jej plnej kráse.