Opäť som si nič dlhšie nepoznačil. Asi preto, že sa toto leto rozbehlo dolu
kopcom a nemal som sa k tomu, aby som robil za jazdy snepšoty do viet. Vlastne ani neviem, čo od posledného záznamu zo Siófoku sem pridať. Stále bolo čo, kde a ako, a hoci som dúfal, že si čosi zapamätám, nenosil som so sebou ani moleskin a tak som dopadol ako ten mních, čo zodvihol nad hlavu amulet tajomstva večnej mladosti so slovami: ” Aj tak si na nič nepamätám..” Ale áno, niekde v závitoch mi ostali ukryté fragmenty z diania OD-DO, ale neviem, čo by som si tu načmáral o tom čase ako zapamätanú pointu.
Hádam iba to, že paradoxne – najjčastejšie si zafixujem chvíle, kedy sa príliš zbytočne nekecá. Vtedy čas plynie akosi pomalšie, všetko do seba lepšie zapadá. Určite si každý spomenie na situáciu, keď ktosi chce dychtivo niečo povedať, často s divokou gestikuláciou i skokom do reči, aby vzápätí, niekde uprostred toho prejavu, zahlásil “… aha ..a čo som to vlastne chcel povedať ?” Je fajn občas takto posedieť bez veľkých rečí.
Narastajú davy tých, čo sa pretlakujú ako papiňáky, uniká im vôľa ochutnať podstatu. Strácajú sa zmysel pre pozorovanie, chaos ich tlačí do kopírovania okolia. Sú a cítia sa bezpečne v dave, hoci úplne osamotení. A príliš ochotne sa s ním kamsi uberajú. Možno to spôsobil ten nedávno tak tlačou penetrovaný populárny objav zo sveta kvantového – “realita existuje, až keď ju pozorujeme”.
Ale k tomu až nabudúce. Zajtra štartuje blava v pohybe, lístky mám. A som zvedavý.
