Záhrada už vydala prvé červené jahody; rozbehli sa, aj keď vonku je chladný máj. V noci pod desať a cez deň pod dvadsať a k tomu dosť veterno. Konečne zas hráme futbal vonku, treba ešte domyslieť kosenie. Aspoň sa zas vrátim pod stovku a nebudem mať problémy s dychom pri sťahovaní brucha pred okoloidúcou kvetenou. Človek je schopný kvôli tak jednoduchému pocitu ako je sebaúcta sa sám pred sebou pomerne dosť slušne strápniť 🙂 Ešte miniem posledný vstup na permanentku do fitka a načas budem musieť zas na vymeniť záhradu za les a neblbnúť tým, čo by som ešte mal, za niečo, čo by som ešte mohol … veď o mesiac sa začnú dni zas krátiť … Fakt na riť, ako to beží … Ešteže sa dá blbnúť, voziť, snívať, loziť. Hodí sa to na všetky pachute všedna a človek neotupie ako nôž na kosačke. Čoskoro asi pôjdem na svadbu; našťastie, na takú neštandardnú, pod stromami pri pahrebe. A už hľadám spôsob, ako ten rituál podpisu zachytiť tak, aby nemal charakter rodinnej či módnej udalosti ale niesol patinu času pred aj po …
Napokon, ľudia sa stretávajú i lúčia, sú si bližší i vzdialenejší. Často tí “podpísaní” nemajú ani ženy, ktoré formálne majú a tí “nepodpísaní” majú i tie, ktoré ich podpisom “neoprávnili” ich mať … Alebo – ak nás ktosi chce, túži po nás, a je výzvou, ktorá nás súčasne k nemu tiahne, podpis môže byť ako symbolický výstrel štartéra … niekedy sa musí štart opakovať – ak sa rozbehli mimo pravidiel. Preto je niekedy asi lepšie bežať taký jogging bez výstrelu či potreby dosiahnuť méty v dobrom čase, mať možnosť dať si oddych vtedy, keď nás pichá v boku alebo zas rozbehnúť keď už nás ani inak nepichá 🙂
Ozaj, a s tými fotkami niečo musím vymyslieť, niečo, aby to nebolo ani príliš osobné, ani príliš exhibicionistické, ani nudné, ani strojené … vlastne – čo tam potom dám ? Uvidím.