Dozreli posledné dva týždne leta, dozreli posledné broskyne, dni sa krátia.
Ja som zatiaľ nedozrel.
Mnohé po starom. Nedobyl som Kartágo, nevidel žiadnu nahnutú vežu ani bazén s usmiatou all inclusive, inými slovami, opäť som čumel do sveta, ktorý poznám, ako bulo do trafiky. Opäť sa nechytám podeliť sa o zážitky zo zálivov, západov slnka, či typu gastro-entero alebo gyno-examo. Nie som agílny rozprávač ani nositeľ kozmopolitného poznania všehomíru. Vedomý si svojej miery “exkluzivity” teda radšej v spoločnosti znalých držím hubu a pokojne sa pri pár drinkoch nechám obohatiť okolím ako poslucháč. Veď som rád za každý prejav hovoreného slova, lebo technológia ho časom ubije do ticha. Našťastie sama technológia je v trende takej miniaturizácie, že raz zmizne úplne.
A čo nové ? M sa rozišla s H, rozhodla sa ukončiť školu v poslednom roku a ja som si opäť interne odsúhlasil, že najdôležitejšie rozhodnutia robíme každý sám a ak aj občas zabolia, tak nepriamo úmerne pochopeniu, ktoré obdržíme od ľudí, ktorých názor má pre nás váhu. Človek si vekom vytvorí okruh ľudí, ktorí majú schopnosť a vôľu ho pochopiť. A tiež má prirodzenú potrebu výberu a tendenciu privoniavať tam, kde cíti “šťastie”.
Ľudia občas urobia v zhone za svojím šťastím aj “nešťastnosti”, ale to je ako “niet dymu bez ohňa” či aj naopak. V piatok pri pive naštartoval J tému o šťastí. Začal však tak zoširoka, ako keď ma ako školáka pri hre v kopci nič netušiaci spolužiakov tatko prihrnul buldozérom. Našťastie spolužiak ma videl. Dohoda bola pomlčať. A pretože J bol pri svojom výklade nezastaviteľný a nedekódovateľný ani najlepším z ruských hackerov, mlčal som viac-menej aj v piatok.
Myslím si, že snaha definovať šťastie, či už v knihách prorokov, výrokoch veľkých guru, či moderných mediálnych návodoch na spokojný život, je večná. Táto snaha občas hľadá “ovečky”, inokedy napovedať neistým, alebo dokonca ponúknuť návody, postupy, ako nadobudnúť spokojný život, dosiahnuť ciele, nádejnú budúcnosť. OK, všetko beriem, v rámci pohybu dejín a profilovaniu “sýtych”, je to prirodzený stav. Avšak každý človek má vlastnú predstavu o svojom śťastí. Vychádza z jeho vnútra smerom von. Začína to jeho najzákladnejšou biológiou (spánok, voda, jedlo, vzduch), neskôr prechádza jeho miestom existencie (úkryt, bezpečie, teplo, zdroje, domov), a potom zamieri do vesmíru emócií, potrieb byť náležite ocenený, milovaný, byť zdrojom túžby, mať svoj jedinečný, hodnotný mem, ktorý nás ukojí pocitom dobre vykonanej práce, úspešne dosiahnutých životných mét.
Fyzicky a existenčne – mať čo jesť a piť, dýchať, mať bezpečie, peniaze, zdroje , svoj domov – tu o “predpokladoch byť šťastný” nezapochybuje hádam nikto.
No každý, čo len priemerného úsudku, vie, že ani najspoľahlivejšie telo, najlepšie jedlo, domov a mocné financie nikomu nevystavia záruku na šťastie. Často pozorujem, že snaha o “šťastný dostatok” v týchto dvoch poschodiach, ako základný predpoklad dostať vstupenku do nasledujúcich levelov, býva i kontraproduktívna. Vyrobiť zdroje vyrobí i pocit nutnosti vedieť ich chrániť. Venovať tomu roky snahy produkuje aj očakávanie, že bude ocenená. Postaviť teplo a bezpečie domova znamená i vystavať jeho hranice. Mať pocit, že ma niekto ľúbi, prináša i otázku prečo, a dokedy… a tak podobne.
Neustále niečo zažívame. Zážitky ako malé vzplanutia zápaliek. Radosť, smútok, zlosť, výhra, nuda, zodpovednosť, výzva, nechuť, úľava… sú ich tisíce… v kombinácii s udalosťami, ktoré tieto vzplanutia plodia, hádam i milióny. Sme naprogramovaní sa učiť. Prežité, i v krátkych sekundách, zanechá v nás poznatky ako korenie, ktoré nás dotvára ako guláš v kotline.
Jeden poznatok denne. Denne aspoň jedno poznanie. Jedno precitnutie. Alebo to nazvem ponaučenie ? Prichádza ako podivná chvíľka, ktorú si neuvedomujem, no čosi vždy zanechá. Občas sa z týchto pocitov poskladá výzva. Challenge do ďalšieho dňa, nápad, chuť na zmenu. Občas k rozumu (hlavne po flámoch) alebo k nerozumu (hlavne medzi nimi). Alebo niečo úplne iné. Nemám rád predsavzatia ani nevediem modly alebo monológy k bohu. Tento spôsob načúvania “škrtnutiam zápaliek” považujem za najprirodzenejší človečí dialóg, lebo ho vedieme neustále, hoci potichu a v interiéri vlastného ja.
Daj preto príroda, aby mi každá radosť i prúser jemne “napovedali” a občas usmernili a oživili, lebo inak by bol život jednotvárny a nudný ako honba za šťastím.
to malo byť k “pitnej vode”.. u nás sa pitnou vodou splachujú záchody.. a polievajú trávniky..
… chápem, hrám sa so slovami ..prepáč … s tou vodou je to fakt …
Jasné že je to vystrihnuté 🙂 ..občas trochu provokujem.. 🙂
Všetko je relatívne. Aj naše úvahy o šťastí. Žijeme v krajine, kde sme už dávno nezažili vojny, hladovanie, prírodné katastrofy. No nespokojní jedinci sa nájdu vždy, o tom pokoj. Možno by sa namiesto all inclusive mali vypraviť do končín, kde má viac ľudí mobilný telefón ako prístup k vode. A občas nie je zlé aj vypnúť svoj telefón, a čumieť viac do ohňa či na oblohu (minule som videla dva mraky, a každý letel na opačnú stranu.. to bola haluz 🙂
A možno sa nemusia vypraviť ani tak ďaleko. Možno stačí, aby ich nejaký zdravotný problém prikváril k návšteve nemocnice. Aktuálne o tom napísal na sociálnej sieti jeden náš spisovateľ a diplomat. O tom, ako si poležal vo fakultnej nemocnici, kde mu izbu chodila upratovať namrzená upratovačka. Až mu to nedalo, a spýtal sa jej, čo je stále taká namrzená. Vraj je unavená, chodí neskoro spávať, a zavčasu vstáva, má tri zamestnania. Musí splácať úver. A načo si ho brala? Neveste zistili rakovinu, a museli zobrať úver, aby zaplatili liečbu (Slováci zo Srbska). Nevesta zomrela, ale úver treba splácať…
Aj ja chodím zavčasu spávať, a skoro vstávam. Úvery nemám. A to, čo nemôžem mať, nechcem… A čo chcem? Svätý pokoj. Tak, ako to nedávno v jednom rozhovore povedal Whisky. Viem, čo tým myslí.. a nemyslím, že je budhista 🙂
No vida, tak predsa z vlastnej šišky 🙂 Áno, aj tunajší majú viac fónov ako prístupov k vode 🙂
Ale súhlas, keď ide o zdravie, všetky levely sa zúžia v jediný…
S Whiskym súhlasím…akurát ten pokoj by som radšej aj sem-tam trochu nesvätý
“Ktosi” možno nemyslel pokoj zmysle ticha, bezpečia, spánku atď., ale skôr akúsi rovnováhu v tom mišmaši farebno-čiernobieleho, malého, veľkého, krátkeho, presahujúceho, nadbytočného, nedostatočného, meškajúceho, predbiehajúceho atď., atď., proste všehochuť života, ktorá napriek zjavnému chaosu obsahuje v sebe pre každého z nás zo všetkého práve tak akurát.(možno aj to je jedna z tvárí “šťastia”)….Myslím, že radosť k tomu bezpodmienečne nepatrí, tešiť sa predsa môžeme aj vtedy, keď sme v úplnom srabe:). Vlastne netreba nič hľadať, lebo všetko je tu, treba si len vybrať..a vôbec nie nevyhnutne správne:):).
P.S…a najmä o tom netreba filozofovať, cesta si aj tak pôjde svojou cestou
Nehľadaj v živote cestu, hľadaj pokoj.. s pokojom príde šťastie, so šťastím príde radosť a s radosťou láska.. a cesta sa ukáže sama..
Ahoj, Ktosi 🙂 … ale no tak, neblbni 🙂 … to mi znelo ako vystrihnuté z časáku o nejakom “Guruovi” alebo astrologickej poradne pre ženy … skús niečo z vlastnej hlavy, lebo tomuto sám neveríš 🙂 … hľadať pokoj ? načo ? veď sa denne oň potkýname, iba nám akosi nestojí za zohnutie … pokoj ako podmienka šťastia ? .. ufff 🙂 … radosť ako následok šťastia ? potreba vidieť cestu ? … ďalší návod, ktorý z človeka vyrobí vyškereného zombie po “láskavej” lobotomii. Čo tak “.. zažiť pokoj i nepokoj, radosť i smútok, pokusy a omyly, lásku i nenávisť..” – nepripomína Ti to jednoduchší návod ako načrtnúť obrysy svojho šťastia ? žiť jednoducho normálny život ?
Priveľa hľadania, definícií, dogiem, poučiek a návodov. Život nesmie byť veda. Veď ľudia akoby sa vedome rozhodli otupieť. Pomaly ale isto sa vzdávajú farieb, obávajú sa vlastných emócií, sú vystrašení ukázať vlastný názor.
Hľadať nerovná sa googliť. Niektorí tvrdia, že veriť je viac, ako chcieť. Myslím, že je to skôr výzva pre rôznych guruov, politikov a iných “pastierov”.
Podľa mňa (a sám som si svedkom, že sa nedbám aj pomýliť) je chcieť viac ako mať. (Aj keď i naopak je to často príjemné …)
Občas mi to pripadá, že hľadať je vlastne chcieť , uveriť je vlastne mať a preto považujem chcieť za významnejšie ako mať. Chcieť je výzva, pohyb. Mať je pokoj. A pokoj je občas nudný ako tá honba za šťastím a dosahovanie mét typu “mať, uveriť”.
Možno budhisti by ma odsúdili pri svojom postoji k pojmu ľudská túžba … ale takto to cítim ja. Možno, keď raz stratím vôľu a silu chcieť, zmierim sa s tým, že uverím a teda budem mať. Zatiaľ nie.
Ale inak dobrý pokus, len nabudúce skús svojimi slovami..