MAY ..po slovensky máj, hloh obyčajný, smieť, môcť, nech …
Tentokrát s plántami vyčkávam v skleníku a oplatilo sa, mrazy prišli. Zajtra pôjdu von.
Tak som rád, že zatiaľ nevykukli ani uhorky ani zemiaky; vinič to celkom zvládol a broskyne tiež.
Máj ako má byť. O chcení a očakávaní, nedostatku a nepochopení. O Slnku i chlade.
A o slovách, vetách, zdvorilosti a dvojzmysloch. May I ask you a faver ? Smiem vás požiadať o láskavosť ? May I come in ? Smiem vojsť ?…… Come right in. Poďte ďalej.
Nejako sa mi nechcelo. Niežeby som nemal nápady, predstavy. Tými by som mohol kúriť, ale nie vždy je obdobie, kedy vedieť obcuje s chcieť.
Horšie by bolo to obvyklé “Neviem čo chcem, ale zbláznim sa, kým to nedosiahnem …”
Takýto a ešte horší nepokoj, alebo strach, alebo ký fras stretávam stále častejšie. Je ako slizová stopa po obrovskom slimákovi, čo prešiel davy a zalepil im cestu k oblohe a nádychu. Nie som certifukovaný socio ani iný lóg, ale čosi musí byť “v povetrí”, keď v čase, kedy má prísť k najsilnejším nádychom a mávnutiam baseballovými pálkami a zahnať chladné dni a kecy a trápne masky a bariéry, mám pocit iný.
Pocit, akoby niekto kradol čas. Ako čierny odber elektriky v osade. A možno nie jeden, ale viac zlodejov. Zboku sa napojili na časové potrubie a cucajú si ho dosýta, s úsmevom a veľkoryso si plávu časom pomedzi radosti, umenie, plány i starosti…
Okradnutých o čas však nie je ľahké identifikovať. Mnohí sa totiž adaptovali a považujú stratu za nutnosť pre dosiahnutie brehu. Ani mnohé deti dnes nestrácajú čas zbytočnosťami. Puchnú pri obrazovkách svojich miláčikov ako pukance v bufete pri kinosále. Vo veku, kedy som mal za sebou mnohé zodrané koleno a hokejku či loptu, táto generácia ledva rozozná vľavo alebo vpravo a zhyb alebo klik považuje za stratu času. Samozrejme, som rád výnimkám.
