PPF 2017

Vianočné nad nulou vystriedali novoročné mrazy. Morava unáša ľadové kryhy ako obrovské lekná. Nový rok a všetky tie ťuťuli-muťuli priania ešte stále doznievajú pri prvých podovolenkových stretnutiach doma, na ulici, v práci. Vinšom slovne, e-mailom, iní analógovým mailom (na papieri), alebo esemeskami. Vtipne, úsmevne ladené , niekedy i filozoficky až múdro. Iba ja ako taký tupoň sa vždy natvrdlo pousmejem a potrasiem pravicu s prianím dobrého zdravia. Ženám, mužom, priateľom, známym. V tej sekunde mi samozrejme blysne závitom tisíc možných radostí, dobrôt a povznesení, ktoré by som počas toho potriasania rukou mohol spustiť, vždy to však zúžim do tejto jednej krátkej floskule. Napriek tomu, že mi podá ruku človek, ktorému možno čítať pocity, nálady a občas i túžby. A zvlášť, ak sa aj zverí o “svojom boji” – s prácou, financiami, obkladom v kúpeľni, svokrou, pocitom menejcennosti, nadváhou, prebytkom sexepílu, nedocenenými názormi, nudou, nepochopením, obchodnými úspechmi, burinou v trávniku. Samozrejme – vraví sa (a oprávnene), že zdravie je prvoradé, o tom žiadna dišputa. No pravdou je i to, že zdravie je zrkadlom našich “bojov”, nálad/beználad, víťazstiev/neúspechov a všetkých tých plusov a mínusov.

Asi preto to počas toho rukotrasenia nekomplikujem, lebo také “komplexné” prianie, šité “na mieru”  by sa zbytočne natiahlo až do leta či privodilo tenisový lakeť. A tak mi vždy napadne tá zdanlivá floskula a sekundová nádej, že pri spojení ruky s tou podanou pošlem matrixu úsmevom a očnou poštou súbor prianí, čitateľný aj bez slov. Nech ich zlé obíde a v zdraví užijú radosti tela a mysle, aby bolo z čoho dobré rozdať.

2017 je prvočíslo. Nič to neznamená, nie som numerofil či astrológ. Ďalšie nasledujú až 2027,2029, čo je dosť na to, aby som bol rád, ak prežijem tento v ažurite. Ak by mi niekto našepkal, že je posledný, snažil by som sa zahnať pomyslenie na to, odkiaľ to vie. Čo ak by som mu uveril ? 🙂 … mal by som čelendž, výzvu niečo zmeniť ?  Myslím, že nie. Žiadne náhle rezervácie leteniek do destinácií “vidieť a zomrieť”. Samozrejme, nerád by som balil caky-paky a s tými, čo ma ešte potrebujú, utekal pred radiáciou alebo ruským agresorom kamsi do blahobytu dožiť. Zatiaľ sa ešte dá. Bez vstupenky do lesa, bez víza do krčmy, bez čipu do ….

Ale zrejme iba do času.  Po úplnom zakáze fajčenia treba rapídne zaviesť kontrolu konzumácie alkoholických nápojov, mäsových výrobkov, dovoliť nákup iba na základe zdravotných víz od lekára a iba v predpísaných intervaloch. Všetci by sme mali mať čip. Na kontrolu každého hltu, slova, statusu … mať pod kontrolou opotrebenie tela, dekadentné minúty, nepovolené zasunutia a iné “mínusové body”. A vystavia nám týždenné vyúčtovanie. Všetci by sme mali byť primerane uvedomelí, s odhodlaným úsmevom a oduševnelosťou pre širenie dobrého slova a vôle medzi pospolitý ľud. “Viera, náboženstvo ? – nech sa páči, rodičia, v pohode, podľa katalógu, na výber, už v predškolskej výchove! … výchova detí je predsa prvoradá ! “. Hlásiť a upozorňovať na neprispôsobivých, outsiderov a ložiská emócií bude výzvou pre každého obyvateľa EUfórie. Výnimočnosť a hormonálna kreativita bude správnou mierou potláčaná vhodným výberom zdravej, vyváženej a radosť zaručujúcej potravy a životosprávy. Zdravý vývin generácií bude podporovať množstvo orwelliád, kde budú spoločne cvičiť pod rovnakým dresom, heslom a vlajkou.

  som sa nechal uniesť ….  brrr predstava !