49. a 50.

Boh zapadol už minútu pred štvrtou a mesiac sušil bobule, čo ostali pre vtáky …

Do kosti šedivo a pocitovo chladno. Až škoda sa nevybrať von.  Do mesta v tomto čase by ma kedysi nedostali traktorom. Ale odhodlal som sa, a bol aj na trhoch, dokonca dvakrát. Len tak, z plezíru. Tušil som, že to bude vínny slalom, a veru bol. Na pódiu spieval víťaz talentu kájove hity a s plackami za 2,50 a zamastení až po pás, sme sa s Ťavom odknísali dozadu, na nádvorie za pódiom.   Varené “Neriedené” spočiatku v tom plastovom pohári príjemné pálilo, ale s pribúdajúcim časom a hrubnúcou vrstvou na seba naskladaných pohárov sotva hrialo. Ale reč neviazla a bolo o čom – necítil som sa ako Jardo v poradni, nikto do mňa nepumpoval vedomosti o slohu okoloosvietených fasád, význame a symbolike vianoc či o tom, ako si správne vyložiť slovo indolencia. Ospravedlnil som sa a zdupkal až z nejakého nóbl podniku, kde hral týpek na klavíri a blikali nastajlovaní klausovia, vo chvíli, keď sa roztopašná debata menila na ochutnávku vín bez šance ich oceniť  …  Už som iba sledoval okolie – vysvietené námestie za výkladom, čiapky a šále na sto variácií, kožuchy a kabáty, a mihli sa i kraťasy, biele pančušky a červené čižmy. Druhýkrát to bolo to isté nádvorie, rovnaký stánok, iba víno kyslejšie a podobná zostava “vianočníkov”. A tiež môj podobný “útek zavčasu”, lebo na tucet írskych v teple, po litri a pol vareného v chlade, som sa necítil. A vraj som dobre urobil.. 🙂
V sobotu som si užil jazdu hmlou cez Babu a vo Svätom Juri vypočul aj Galov koncert a prezrel Bobove portréty. Fajné.

Napriek pár výnimkám (záhrada odpočíva a ja s ňou, či možnosť oceniť jar a leto, alebo občas príjemný mráz a zasnežená krajina), toto obdobie nemám rád. Chlad, miznúce svetlo, málo polonahých a bosých dní…

A tiež puch z análov, vraj uprednostňujem jedných pred inými. Ešteže nejde o jedlo. To by vyznelo v behu času aspoň zmysluplne a pocopiteľne 🙂 Aj keď sa často replikuje – rodinu si nevyberieš, ale priateľov áno, u mňa to je inak – ani priateľov si nevyberám … nájdu si ma, zavadia o mňa na mieste, v čase a spôsobe, ktorý práve žijem a chápem rovnako alebo podobne ako oni. No a občas ma zaženú či vyplašia a niekdy privolajú alebo prilákajú. Občas im rozumiem a niekedy nevládzem rozumieť. Som sčasti predsa iba zver.

Myslím si, že je to rovnaké ako s hľadaním štastia – čím viac po ňom túžime, tým hmlistejšie sa nám javí.   P. videl obrysy svojho šťastia úplne jasne.  A nebolo ani zamak prehnané.  Predvčerom nadránom svoje sny o skromnom šťastí dosníval.

A tak to chodí a preberám to v mysli, ako následok týchto tmavých dní. Ozaj, podal som zasa tiket, veď čo keby, napokon peniaze zjednodušujú život a vyhrať ich viac by mohlo pomôcť aj pár naokolo, a tiež nie je od veci mať pár dní nádej a roztopašné sny 🙂  A mal by som si zadovážiť teplejšiu bundu, napriek (alebo zásluhou) globálneho pretepľovania…

Pozajtra pôjdeme navštíviť aj s deťmi mamku. Pre mňa zasa príležitosť na zamyslenie a sebareflexiu, ako chladne pristupujem k veciam, ktoré mi dokonca i deti vedia pripomenúť ako patričné.(..aspoň pre ne poslúžim ako zlý príklad..). Nemám sa rád, ani svoj chlad, bojovať s tým by ma však rozdelilo vo dvoje a toho sa bojím viac…