V piatok som bol v takom polorodinnom znení bez titulkov u R. Trochu v obave, či nenaruším svojou single prítomnosťou atmosféru zaľúbených dvojíc, ale išiel som. (Ale asi som netušil zle, lebo R mal o chvíľu dosť náročný telefonát). Ale to sa stáva – tu častejšie, inde zriedka. A párik malých detí vyrobil atmosféru akoby v terči časticového urýchľovača. Našťastie po pár hodinách deti stíchli a pospali a my sme mohli piť pomalšie. Občas hanbím za svoju mlčanlivosť, ale vtedy mi to akosi celkom prišlo vhod – človek sa viac dozvie. O ekonomike včelstiev, o priateľskom odhodlaní pomôcť so ziskom, o stonožkách alebo ako otvoriť neotvoriteľné dvere na terasu. A tiež aj o tom, že je ďaleko užitočnejšie, ak nám drahá naloží do fónu ako do hrantu priamo a otvorene, hoci v štýle “.. som sa na teba tešila ako malá a ty si pozveš návštevu ! ..” ako dostať celý zvyšok galaxie do neistoty, o čo vlastne ide …
Preto si značím – milí, milé, milá ! Mali by sme nebyť malí a keď býva priveľa alebo sa máli, treba otvoriť ústa a priamo povedať WO CO GOU…
V sobotu začalo smokliť, prišla J a nebyť ťavovej motorovej píly a chuti mu v tej neradostnej situácii helfnúť, tak sa vyberiem na stanicu asi skôr …
V nedeľu bolo okolo osemnásť a byť v tomto novembrovom čísle pri rieke v tričku bola haluz …akoby sa v ten deň jeseň zapýrila až po korienky stále zelených tráv…