Leto, nechoď ešte. Alebo vieš čo ? – “Skoč si oddýchnuť”. Tak mi napadlo, že by bola asi nuda, keby sa nestriedali ročné obdobia. Zmena je život. A to bez toho, aby sme boli pod neustálym tlakom myslieť na to, odkiaľ sme a kam smerujeme a či má život ako prejav hmoty nejaký zmysel, význam. Aj včera som čísi pokus zvrtnúť debatu tým smerom radšej odmietol. V posledných týždňoch som akosi viac podráždený z pokusov hľadať veciam a javom neprimerané, až s ezoterikou hraničiace prirovnania. O to viac, keď cítim, že slúžia iba na odvedenie pozornosti od nahej, možno už trochu skoliotickej, ale stále viac príťažlivej pravdy.
V sobotu som sadol na vlak do Brna. J&J išli deň v predstihu. Bol letný čas, prešli sme ulicami, 
špilbergom a námestiami s rôznymi akciami a atrakciami, večer som sa tešil na M&H vernisáž. Konala sa na príťažlivom mieste. Hladké, točité schody, až popod staré šindle a trámy starého mesta. Vrava a smiech zväčša mladých hostí, terasa uprostred starých striech Brna. Konzervatoristi hrali džezík flauty a gitary, na stenách vábili osvetlené pocity autora, vtelené do jeho obrazu. 
Pomedzi hostí sa túlal mohutný chlpáč, ktorý pokojne zdriemol na podlahe kde mu práve napadlo. Sledoval som tie skupinky diskutujúcich s dcérou, jej úsmevy, jej ďalší kroku ku oživeniu svojho sna … tešil som sa ako – hrdý tato. A podchvíľou sa zastavil pred niektorým z jej obrazov, akoby som sa snažil z nich vyčítať, či nenájdem v nich čosi, čo som sa jej ako otec možno mal kedysi spýtať. Ale po prejdení celej vernisáže som nadobudol upokojujúci pocit, že im rozumiem.
Bol to fajný výlet.